Oslavy zimného slnovratu

Oslavy slnovratu s bubnom sú pre bushcraftera niečím úplne iným než bežný sviatok. Nie je to len dátum v kalendári, ale okamih, keď sa človek vráti k tomu najzákladnejšiemu k ohňu, tme, rytmu a vlastnému dychu. V lese, ďaleko od svetiel miest, má zimný slnovrat inú váhu. Ticho je hlbšie, chlad ostrejší a každý zvuk bubna sa šíri medzi stromami ako volanie, ktoré poznali naši predkovia.

Príprava začína už cez deň. Zbieranie suchej triesky spod smrekov, hľadanie vhodného miesta chráneného pred vetrom, zakladanie ohňa technikou, ktorú si človek nosí v rukách z dlhých rokov praxe. Bushcraft tu nie je dekorácia je to spôsob, ako vytvoriť priestor, v ktorom môže rituál vôbec vzniknúť. Keď oheň konečne chytí a začne praskať, človek cíti, že si zaslúžil každý lúč tepla.

A potom príde bubon. Koža napnutá na dreve, nástroj, ktorý nepotrebuje elektrinu ani techniku. Stačí dlaň, zápästie a ochota počúvať. Rytmus sa rozbieha pomaly, ako keď sa človek ladí na tep krajiny. V tme sa tváre okolo ohňa menia na siluety a každý úder bubna akoby pripomínal, že aj v najdlhšej noci existuje pulz života.

Bushcraftový slnovrat nie je o predstavení. Je o návrate. O tom, že človek vie rozložiť oheň, postaviť prístrešok, prežiť noc v lese a zároveň si uvedomiť, že všetky tieto zručnosti majú aj symbolickú rovinu. Keď bubon znie, pripomína, že prežitie nie je len technika, ale aj vnútorný postoj. Že svetlo sa vždy vracia, či už v podobe iskry v brezovej kôre alebo prvého januárového svitania.

Keď rytmus napokon utíchne, zostane po ňom zvláštny pokoj. Oheň ešte žiari, dych sa mieša s mrazom a človek cíti, že práve prežil niečo jednoduché a pritom hlboko pravdivé. Slnovrat v lese nie je len rituál. Je to pripomienka, že aj v modernom svete máme stále možnosť dotknúť sa niečoho prastarého stačí oheň, bubon a ochota byť chvíľu súčasťou tmy.